Ohrozenie
6. 7. 2010
Ohrozenie
Dym zakryl nebo a tak som nevidela vybuchnúť slnko.
Nepotreboval mraky na dážď padajúcich hviezd.
Rozpínajúci vesmír sa stretol s konečnom a zanikol.
Stratil sa v sebe, nechal zem osamieť.
Cítim vôňu toho dymu, ťahá ma do tmy noci.
Nechaj ma bez ľudí, samu! Toto nepredpovedali proroci.
Čo by som uvidela, keby sa vyčistilo nebo? Prázdnota zožerie nás.
Akú ma farbu? Je nad tebou. Nechal nás samých čas.
Chcem cítiť trasúcu sa zem, vidieť, že sa zmieta.
Že sa zmieta životom a ja tiež ožijem, ožijem v náručí skutočného sveta.
A vrátia sa do pekla city, čo nás ovládali. Dostaneme slobodu a nebudeme sami.
Putá si strhne i príroda, strhne si ich zem. My sa vzdáme, sme bezmocní proti nej.
Pohltí nás oheň? Dym na zem vrhá tieň, desí ma ten zvuk.
Neviem, či je noc, či deň, ešte je nádej, že to je len sen. Raz prebudí nás výbuch.
To, čo sa nehýbalo, zdalo sa neživé, stačí len chvíľa a všetko ožije.
Vytrhne svoj život z našich rúk, odmietne človeka, nechá ľudí zaniknúť.
To predstavenie si užijem, ten príbeh ma naplní nekonečným šťastím.
Nikto ho neprežije, sirény kvília, sme v ohrození, ja však nebezpečenstvu patrím.
Nemám strach, no ani odvahu, je tu len jeho láska, viem, že to tak má byť.
Som unesená dokonalosťou jeho umenia, bolesť je na prahu, už-už chce otvoriť.
Rozbehla som sa, bol to útek pred ňou, okolo mňa sa život a smrť stretali.
Bola som bosá a obklopená skazou, jej zubiská ma trhali.
Zhltla ma, nebola som nikde a predsa som bola v nej, jej obete po mne siahali.
Všade sa niečo dialo, význam však nemal žiaden dej, spoločný bol len ich cieľ a tak svet rúcali.
Poriadok vás opustil a vaše zákony už neplatia, začalo vám to chýbať.
Mne akoby sa otvorili oči, bol mi len na škodu, bez neho sa cítim živá.
Slobodná a ľahká, že môžem vzlietnuť, aj tak sa živlom ponechávam
a bežím po tancujúcej zemi, je ako loďka rozbúreného oceána.
Trhá si kožu a z rán sa leje krv, horúčavou života sála a spaľuje zem.
Nebesá zakvílili, už neudržia plač a studené slzy padajú na oheň,
aby ho uhasili, no ten vzbĺkol ešte viac, bez svetla mraky preťal ďalší blesk, hlavy im neodťal.
Za úderu hromu zakry si uši prv, než do nich jeho pieseň doľahla, už by si podľa nej tancoval.
Živly sa stretli v poslednom súboji, vietor ich zodvihol k nebu, no odtiaľ ich zhodili.
Tak sa pod ním ďalej bili, zemou sa chceli prekopať k peklu, aby aspoň to dobili.
Planéta to nezvládne viac, okolo nej nič a na nej chaos, čo ju zmení na piesok do púšte bez oáz.
Zem stratila mesiac, o pomoc krič, čo nemusí ti pomôcť, svet je v ohrození, stráca sa všetko okolo nás.
Listy stromov vzal vietor a dal im krídla, slová na nich však stratili význam, vdýchol krásu kvetov.
Slzy, čo ronili naše oči už nenahradia tráve rosu, skúšame ďalej žiť v súperení svetov.
Tak ešte dýchaj, dovoľ rozvinúť sa puku, čo privlastnil si lúče patriace slnku, životu neunikaj.
Neber ma spánok, nech bdieť smiem ešte pár dní, potom ti dovolím svoju existenciu zmeniť v sny.
Odrazu sa ma to netýka, v tej chvíli na svoj život zabudnem, je tu len jeho prítomnosť.
Už žiadna hodinka netyká, čas v hustej hmle zaniká a ja ho prekročiť smiem, čaká ma slávnosť.
Zmena sa blíži a ja prijímam jej ruku, niečo mi šepla, má vraj lákavú ponuku.
Nechá ma prežiť za zvonu konca a z lovenej urobí lovca, na ako dlho však nemá záruku.
Nebo je posiate modrinami, na zemi je spúšť, všetko zničiť trvalo len chvíľu.
Odrazu je to za nami, než však znova pozbierame sa, naše roky sa minú.
Vynadívaj sa na tú scénu, už to chcelo zmenu a tak ju máme tu, zničenú planétu.
To sa každý deň nevidí, no my žijeme v tom veku, kedy nás zem znenávidí.
Slobodu dravca ukončila pasca, je z neho ľahká korisť, pracovná sila lacná.
Kde sú teraz všetci tí, čo zomreli? Môže byť aj ten druhý svet tak ľahko zničený?
Nebudem hľadať úkryt, keď sa to stane, bežím cieľu v ústrety, vystieram k nemu dlane.
Ako neodolateľný zvodca stojí na najvyššom bode, čo zodvihol sa z podsvetia a prijíma vízie konca.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.