Chcem ujsť
4. 6. 2011
Chcem ujsť
Je to ako väzenie.
Neustále besnenie,
za niečím sa bláznenie,
každodenné blúznenie.
Život je klietka,
izba a štyri steny.
Nemáš naň svedka,
každý je k tebe nemý.
Zobúdzaš sa do nočných môr.
Nehovor ani slnku – Stoj!
Pre teba nezastane.
Jedine nečakane.
Nechcem sa dusiť z vlastného kyslíka,
doplnil trocha vzduchu.
Keď život vznikol na báze uhlíka,
no potreboval vodu.
A musel vzniknúť na zemi,
guľôčka na biliardovom stole.
Raz ju slnko uzemní
a pôjdeme s ňou dole.
Ťažko sa dýcha, keď nemáš prečo.
To, čo je hodnotné, vypadlo z priečok.
Ťažko sa chodí, keď nie je za čím,
cestou, ktorú ti osud značí.
Ťažko sa miluje, keď nemáš koho,
prázdne sklamania, nič nie je z toho.
Ťažko sa daruje, keď nemáš komu,
dosiahni lístoček z vrcholu stromu.
Ťažko sa chodí, keď nemáš kade,
nechoď len tam, kde sa smie.
Ťažko to povieš, keď nevieš ako
a málokto to povedať vie.
Chcem ujsť, ako ten vták, čo pláva oblohou.
Chcem ujsť, chcem už byť za vodou.
Chcem ujsť, nechcem byť dážď, čo padá na zem.
Chcem ujsť, povedať zbohom a nevrátiť sa viac sem.
Ak trýzni ťa vlastné svedomie,
buď rád, že ešte máš vedomie.
Načo myslíš, často sám sa nedozvieš
a ani Boh to nie vždy vie.
Keď hľadíš do blba,
hodín pribúda
a odrazu večer je.
Hľaď dlhšie, snáď sa rozvidnie.
A povedz slnku - Choď si,
v ústrety ďalšej noci!
Ujdem ti snívaním,
bez zbytočných skrývaní.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.