Hlboko za zavretými očami
život mi premietal film
o svete, čo prelína sa so snami.
V tú noc ma sprevádzal ním.
Realita sa chcela dostať k nám.
Cez viečka, ako cez zavreté dvere.
Snažila sa pridať k nočným morám,
vraj že sa kľúčovou dierkou prederie.
Máme však kľúč, keď sa brániť treba,
pred neželaným hosťom oči zamknúť.
Varovne znie hlas z čierneho neba.
Nedovolíme jej dnu sa prešmyknúť.
Tma nás ako vždy ukryje,
no nezabudneš, hoci nespomínaš.
Čiernym plátnom ako jed
farba minulých vecí sa rozpína.
Hoc z dohľadu skutočnosti sa stratíš,
neutečieš jej, tá tvoje stopy nájde.
Tmou utekáš, aj tak sa do nej vrátiš.
Veď zem je guľatá a opäť svitne deň.
Slzy stečú ti lícami aj zo zavretých očí.
A ty len tŕpneš, kým dvaja sokovia noci
zvádzajú večný boj, ktorý sa ránom končí.
Nič nezmôžeš proti nim, majú ťa vo svojej moci.
Spánok prináša spor medzi realitou a snom.
To súperenie medzi predstavou a skutočnom
je ako keď sa v búrke vlny o breh roztrieštia,
tak rýchlo sa tvoje sny s ránom ukončia.
Sny sú len šepot skutočnosti.
Sú iba spomienkou minulosti.
Zaspávajú v blízkosti prítomnosti
a varujú ťa víziou budúcnosti.
A predsa sú tak neskutočné a či vzdialené,
vídame v nich veci známe a pritom bezmenné.
Keď to cenené je bezcenné a blúdiš bezcieľne
temnou hĺbkou svojho vnútra, keď sa cítiš stratene.
Tak zatiaľ čo sladko spíš bez dotyku svetla
a v moci tmy bez pohladenia lúčov slnečných,
oni zvádzajú boj, ktorí až ráno budík ukončí,
a než by kohút zakikiríkal, už máš otvorené oči.