Zasvätenie
13. 8. 2010
Zasvätenie
Za tmavými oknami ostal uväznený deň
a v temnote noci neprišiel pokojný sen.
Nemôžem zaspať a nedokážem žiť ani len.
V tme stratil sa aj môj vlastný tieň.
V tej chvíli nevidím tmu a nevidím svetlo.
Svet zo seba zmýva farby, už dlho čistota ho vábi.
A ja v tej chvíli túžim zabiť, chcem niekoho stratiť.
Videli ma kráčať nocou samu, vieš, šla som v ústrety ránu.
V tme hľadám svetlo, ako keď deň prináša tiene.
V spánku hľadám niečo, čo v skutočných snoch drieme.
Neviem, ktorým smerom sa vyberiem, keď moje oči sú zatienené.
Žijem život vo svete, na konci ktorého ma čaká zasvätenie.
A krokmi, čo vedú dvom svetom v ústrety, kráčam životom plným tmy.
Stávka, čo otvorila dvere do prázdnoty, zvyšuje cenu svojej hodnoty.
Na tej ceste sme sami, na toto stretnutie si stavil, aby si všetko stratil.
Nemáš na to, aby si dlh splatil, čo vložíš, sa nevráti, to pravidlo tu platí.
Nebývalo to také vždy, smieš vyčkať, kým sa rozbrieždi,
len či nebudeš čakať navždy, dlhú chvíľu čas roztriešti
a dlhšiu daruje ti, posunie trvanie nekonečna a to je dlhá doba čakacia.
Svet sa mi do škvŕn a machúľ stráca, vo svite znásobeného mesiaca.
Možno mi jeden z tých všetkých vašich príbehov k ďalším krokom pomohol,
no môj vlastný ma podrazil, scéna za plný počet bodov ale na viac sa nezmohol.
A sprevádzaná piesňou stonov, s vystretou rukou chcela som zachytiť ten zvuk.
Za mnou šiel sprievod mojich klonov a z tých slov sa dralo mnoho trýznivých múk.
Za tmavými oknami hustne tma, zabudla, že ľudskosť v nej ostala zavretá.
Tá stráca vieru, že pustí ma, aby vzlietla v ústrety slobode, ťažia ju putá.
Ponechaná v slzách a opustená celkom sa zrútila, ďalšieho človeka spúta.
Zabudla, že cesta k slobode býva krutá a inej niet, je len tá samotná.
Keď si chceš splniť sen, tak aj keby sa proti tebe postavil celý svet,
neváhaj mu čeliť a na tej ceste znova a znova vstaň, prehry niet.
Prehral by si, len ak by si sa sám vzdal, no tvoj cieľ za tie kroky stál,
bež mu v ústrety a nezastaň, aby si sa obzeral, zas sám seba prekonaj.
Tak sa mi zdalo, že tú cestu pohltila tma a ja som v nej slepá tápala.
Naskutku som zastala a obzrela sa za seba, cesta sa pomaly strácala.
Že je všetko zmarené, všetky sny a nádeje, všetka snaha a viera.
Že zlyhala som a je koniec, no nevedela som, kam zrak upieram.
Nech mi to nie je nič platné, keď sú výšky neúnosne závratné a ťahajú ma k zemi.
Predstavy sú matné, no ich skutočnosť zrak nahradí a zostrí, keď nový obraz dá mi.
A slzám v plači bráni fakt, že oči ich nevidia ako keby uši nepočuli, čo ústa povedia.
Že je len tma, tma v noci nezvratnej a bez hraníc, tma bez konca, bez náčrtov, či skíc.
Raz sa znova vyjasní, všetko má obmedzené trvanie, čo sa raz zíde, no inokedy nie.
Akoby to bolo lepšie tak ako to je, no život je o tom, že všetko zvrtne a znova navinie.
My sme si na vine, že to nevidíme, nech je svetlo akokoľvek jasné, oči sú zatvorené.
A keď sa skutočne zhasne, niekto spozornie a skríkne, že je tma, akoby boli zamenené.
Akoby boli zamenené tieto dve očiernené slepoty a v nich stratené príliš ťažké ľudskosti.
V temnote zasvätenia vedú kroky k vzďaľujúcemu sa svitaniu, míňajú obete času, ich kosti.
Neviem, ktorým smerom sa vyberiem, keď moje oči sú zatienené, sú stále rovnaké, nezmenené.
Kde výška láka pád pre jedno zranenie, ja žijem život vo svete, na konci ktorého ma čaká zasvätenie.
Komentáre
Prehľad komentárov
XDDDD Yooooooo awesomeeee ^^,a moja matka na to ze velmi depresivne atd XD Sak som ti pisalo XDDD
x3 Nyaaahahaaaaa
(Wicky Envy Leviathan, 14. 8. 2010 15:12)